Slávna päťka Ďuro, Jožko a Feri na čele s Alenkou a Emiliou rýchlo vybehli na ulicu rozhodnutí ihneď nájsť Krásku. Ale kde ju teraz v noci nájsť? Ísť doprava, či doľava, alebo sa len nechať viesť nosom? Na to sa Jožko zapozeral na Alenku, tiež to peknú slečnu a v tom mu svitlo. No kde inde by mohli byť všetky krásky mesta takto v sobotný večer, ak nie na miestnej diskotéke? Po pár metroch smerom za zábavou ich však Emilia zastavila. " Pozrite sa na seba. To chcete takto na disko? Veď takto hneď upútame pozornosť a ak nás nevyhodia, tak budeme na smiech... a hoci vy sa stadiaľto čoskoro vyparíte, ja tu ostanem na posmech... a potom na ocot! Tak to teda nie!" No čo, dievčaťu túžiacemu po láske chlapci nerozkážu. Nemali na výber. Keďže v ich veciach sa už veľa zachovalých kusov šatstva nevyskytovalo, rozhodli sa čakať na ulici, kým dievčatá nepreveria situáciu na diskotéke.
Tie dve, vyfintené ešte z predchádzajúcich potuliek mestom, práve schádzali po schodoch do nočného klubu, keď vtom im do cesty vbehla Kráska a prerazila si cestu medzi nimi, akoby bola zmyslov zbavená. V očiach mala strach, slzy a pod očami rozmazanú maskaru. Veru, nebol to pekný pohľad. Chlapci sa ani nestihli spamätať z toho pohľadu, keď sa za Kráskou objavili dvaja veľkí chlapci v čiernom a ťahali Krásku späť. Videli, že jej to nie je po vôli a tak sa rozhodli ukázať svoju silu. Veď sú predsa traja a tamtí len dvaja, takže jednoduchá matematika im pomohla vyhrať. Po zdolaní rumunských nepriateľov, každý z chlapcov zobral jednu slečnu za ruku a utekali tmavými uličkami do bezpečia Mariinho bytu. Keď tá videla vo svojom byte piatich nových obyvateľov, nebolo jej veru všetko jedno, no dala im kľúče od svojho starého bytu a poslala ich tam. Veď ich chudákov nevyženie na noc von, avšak nezabudla dodať, že to už by mohlo byť aj naposledy. A tak všetci šiesti, Slováci aj so svojimi vecami, prešli zopár vchodov a ocitli sa v Mariinom starom byte, kde už toho nebolo veľa, no stále je to lepšie ako ulica. Aj Kráska sa už stihla upokojiť a porozprávala, čo sa na diskotéke stalo. Ako sa dalo čakať, opäť v tom bola jej krása. Tí dvaja čierni chlapíci sa o ňu pobili. Akoby to nebolo dosť, keď ich boj ostal nerozhodný, nútili ju, aby s nimi ostala a tancovala, aj keď už nechcela. Takže je im piatim teraz veľmi vďačná, že sa objavili v správnom čase na správnom mieste. Kráska sa usmiala a všetci si všimli, že jej pohľad patril predovšetkým Ďurovi. Feri aj Jožko síce ostali chvíľu sklamaní, ale po takomto ťažkom dni sa už nad nespravodlivosťou sveta nerozčuľovali a zapriali všetkým dobrú noc. Pomaly sa aj všetci ostatní uložili do spacákov, ktoré našťastie Maria nestihla predať a ponorili sa do ríše sladkých snov, dúfajúc, že už ich tejto noci už nič neprekvapí.
Ráno, keď vstala Alenka našla vedľa seba len polospiacu Emiliu a lístoček, na ktorom bolo napísané niečo pre ňu nič nehovoriacou rečou. Rýchlo zobudila Emiliu, tá si lístoček prečítala a meravou tvárou pozrela na Alenku. Do izby medzitým vošli aj chalani so spýtavým pohľadom. Emilia im pomaly a zreteľne preložila to, čo bolo na lístočku napísané: " Musím odísť. Nechcite vedieť viac. Sama nerozumiem, ako ste sa do toho dostali vy. Naozaj nič neviem. Máte svoje veci, tak sa radšej vyberte domov. Rumunsko je nebezpečná krajina pre turistov. Ďakujem vám za pomoc. Pri dverách som vám nechala nejaké peniaze. Dúfam pomôžu. Zbohom." Všetci sa automaticky vybrali k dverám a tam tesne pod dverami našli niekoľko bankoviek. Po prepočítaní zistili, že to stačí takmer na celú cestu k rumunským hraniciam. Dlho neváhali. Naozaj nemali dôvod ostať dlhšie v tejto krajine, nie to ešte v tomto meste. Veď čo ak by ich stretli tí dvaja chlapíci, ktorí sa bili o Krásku? Možno im bude trocha ľúto za prírodou, ktorú poriadne ani nestačili objaviť. A taktiež im bude smutno za Emiliou, s ktorou sa počas tých pár spoločných dní spriatelili. A vlastne sa už veru všetci tešia domov, na slovenské bryndzové halušky, mamine buchty, vlastnú posteľ, kamarátov... O tom všetkom premýšľali, kým si balili spacáky a ostatné veci do batohov. Pri skromných raňajkách Alenka vykríkla: " Emilia, poď s nami. Pozývam ťa k nám, na Slovensko." Emiliu netrebalo dvakrát prehovárať, rýchlo sa išla zbaliť. Veď takých skvelých kamarátov nie je veľa. A cez prázdniny tu aj tak nemá poriadne čo robiť. Jej mama samozrejme nebola príliš nadšená, no Emilia len niečo rumunsky vysvetlila Marii a tá jej už pomáhala s balením. Posledné bozky a objatia na rozlúčku a pätica sa vybrala na autobusovú zastávku. Zanedlho prišiel zmeškaný autobus (tentoraz im to meškanie vyhovovalo, lebo inak by ho ani nestihli), ktorý smeroval ku hraniciam. Pri kúpe lístkov sa spýtali šoféra, pokadiaľ sa môžu odviesť za peniaze, ktoré im nechala Kráska. Odpoveď ich nadovšetko uspokojila. Vystúpia v dedinke neďaleko rumusko-maďarských hraníc, potom prejdú stopom alebo peši ešte asi 15 km. Keď Alenka počula meno dedinky, zazdalo sa jej nejaké povedomé a potom si spomenula, že vraj jej dedo niekde tam býval kedysi dávno. Možno ešte spozná cestou nejakého svojho bratranca z piateho kolena:). Ale hlavne už pomaly ale iste bude doma. Sladký pocit domova... a pre Emiliu sladký pocit nepoznaného.