Prázdniny boli v plnom prúde. August už vystriedal júl. Ostával už len jeden deň, po ktorom sa prázdninová nuda mala skončiť. Feri, Ďuro, Alena a Jožo sa dohodli, že sa vydajú do hôr. Pre niekoho možno nudná turistika, no ich plán už od začiatku zaváňal množstvom dobrodružstva. Cesta mala byť divoká: vlaky, autobusy, stopovanie...A najväčšie vzrušenie predstavovala cudzina. Cieľom boli transylvánske hory v Rumunsku. Námietky a odhováranie rodičov už na zrelých dvadsiatnikov neplatilo.
Jožo bol posledný večer doma dosť nervózny. A k tomu mu ešte ani súrodenci nedali pokoj. Spolu so svojimi troma súrodencami totiž ostal iba sám doma. Mama pripravila do misy večeru. Potom, až do večera odišla. Ešte predtým však prikázala, aby sa misy nedotýkali. Keď sa však vrátila, našla v kuchyni misu na kúsky rozbitú. Kúsky misy sa rozprestierali na dlážke aj so zvyškami večere. Kto bol vinníkom? Nasledovalo zisťovanie. Na mamine otázky odpovedali deti takto:
Julka:
Števko:
Terka:
Jožko:
Mama im položila ešte niekoľko otázok. Z odpovedí vysvitlo, že zo štyroch len jeden hovoril trikrát pravdu. Ten, kto prišiel do kuchyne posledný. Zvyšní hovorili pravdu len v dvoch prípadoch (v ostatnom klamal).
Úloha 1. Kto vysypal večeru a rozbil misu? (vysypanie večere, zhodenie večere, zhodenie misy - to je všetko jedna akcia = jeden vinník)
Ráno sa už dobrodružstvachtiví študenti stretli na železničnej stanici. Bola ešte tma, keď nastupovali do rýchlika na smer Maďarsko. Pripravili sa ale na všetko? Nezabudli na niečo? Takéto a podobné myšlienky im v ten deň ešte častokrát prebehli mysľou. No ale veď predsa dajako už len prežijú, utešovali sa.
Unavení Jožo, Alena a Ďuro úsek cesty po maďarskú hranicu prespali. Feri však nezaháľal a pustil sa do debaty s dvanastimi spolucestovateľkami. Rozprávali sa o rôznych veciach, dievčatá ale za nič nechceli povedať, koľko majú rokov. Po dlhom naliehaní však Ferimu čosi prezradili. Narodili v tom istom roku, ale žiadne dve sa nenarodili v tom istom mesiaci. Ak vynásobime deň narodenia každej z nich s jej mesiacom narodenia, dostaneme pre každé dievča jej "šťastné číslo." Andrea má šťastné číslo 49, Beáta 21, Cecília 52, Denisa 130, Erika 187, Filoména 300, Gabriela 14, Helenka 42, Iveta 81, Jana 135, Katka 128 a Lucia 153.
Úloha 2. Zistite dátumy narodenia každého z dievčat. (Pozn. napr. pre Sašu, ktorá sa narodila 24.10. je jej šťastné číslo 240.)
To ale dievky zjavne nemali robiť, pretože nerátali s Feriho geniálnymi schopnosťami, vďaka ktorým sa mu po kratšom uvažovaní podarilo prísť na dátumy narodenia a teda aj na vek ich všetkých. To už sa vlak ocitol na hranici a po nedlhej kontrole cestovných pasov sa vybral na púť maďarskou pustou.
Prešli okolo 60 km a ocitli sa v Miskolci (alebo ak si to ako čitatelia žiadate po slovensky, tak v Miškovci). Tu našich hrdinov čakal prestup na iný vlak, tentoraz už na smer Rumunsko. Ich nový vlak však odchádzal až o hodinu, a tak sa zadívali na akéhosi pána, ktorý robil niečo s guľôčkami a bolo okolo neho dosť ľudí. Po dlhšom prizeraní sa, zistili, o čo ide. Béla, ako sa volal ten pán, hral s ľuďmi hru. Mal krabicu a v nej dokopy 1000 guličiek, z toho 17 bielych. Zvyšné boli čierne. A okrem toho ešte 20 čiernych guličiek mimo krabice. Z krabice ťahal vždy po dve guličky. Ak boli rovnakej farby, pridal do krabice jednu čiernu guličku. Ak boli rôznej farby, pridal do krabice pre zmenu jednu bielu guličku (Stále teda vracial o jednu guličku menej, ako vytiahol). A samozrejme ponúkol ľuďom možnosť staviť sa, akej farby bude v krabici posledná gulička. Ak si tipnú správne, získavajú dvojnásobok vkladu, ak nesprávne, tak peniaze stratia. Ak ešte nejaké peniaze ostanú, nechá si ich on. Alena, Jožo, Ďuro a Ferenc sa tiež zapojili do hry. Na rozdiel od ostatných ľudí sa ale zamysleli a zistili, že na konci musí ostať stále tá istá farba.
Uloha 3. Zistite a odôvodnite teda, akej farby bude tá posledná gulička.
Hrdinovia stavili správne, za čo si vyslúžili peniažky, ktoré sa im ešte určite cestou Rumunskom budú hodiť. No hodina sa poberala ku koncu. Naši turisti už boli pripravení. Dorazil rumunský vláčik. Nebol veru najkrajší. Pri nástupe už padlo aj zopár kvapiek. Vlakový kolos sa pohol. Chlapcom i slečne bolo po zopár kilometroch jasné, že vlak sa rúti do búrky. Alena sa na dážď radšej snažila nemyslieť. Prechádzala pohľadom po kupé krížom-krážom. Vtom našla na stene pod sebou vyryté tri mená, zrejme nejakých cestujúcich. O chvíľu si ich všimli aj chlapci. Alenka chvíľu rozmýšľala, potom vstala a spodné meno podčiarkla a dopísala slovo SESTRY. Chlapci sa na seba udivene pozreli. Joža ako prvého dohnala zvedavosť k otázke:" Odkiaľ vieš, že sú to sestry?" Na to Alena odvetila, že to vôbec nevie, ale hodí sa to, pretože sčítanie sedí, ako keď sa čísla sčítavajú pod seba. Potom, čo na to Jožo, ešte dlhú chvíľu nevedel prísť, mu Alenka prezradila, že H=2.
| A | N | N | A | ||
| H | A | N | A | ||
| Y | V | A | N | A |
| S | E | S | T | R | Y |
Uloha 4. Za rovnaké písmená doplň rovnaké číslice (za rôzne písmená rôzne číslice) tak, aby platilo sčítanie.}
Prešla hodná chvíľka i veľká vzdialenosť. Rumunské hranice na seba nedali dlho čakať. Aj pršať pomaly prestalo. Nasledoval komplikovaný presun k horám, ktoré ešte stále neboli na dosah ruky. Najprv autobus. Ten meškal hodinku. Aj to ako chlapci zistili od domácich bolo vlastne šťastie, pretože sa bežne stáva, že autobus vôbec nepríde. Potom to bolo stopovanie, ani to však v Rumunsku nemohlo byť klasické. Vodiči si totiž za cestu nechajú zaplatiť. Takto ošklbaní nakoniec dorazili do vysnívaných hôr. Cesta veru nenaplnila ich predstavy. Kvôli dažďu skoro ani nevideli čím prešli. Nevadí, všetko zle nás už zastihlo, teraz už bude super," skončil svoj príhovor Jožo, keď mu prvá kvapka nasledujúceho lejaku spadla za golier. Vyšlo z neho ešte zopár nadávok a už sa ponáhľal aj s ostatnými na neďalekú čistinku postaviť stan. Ten jediný ich mohol ukryť. O chvíľu sa už všetci kochali krásou rumunského vzduchu v stane.
Nastalo ráno. Juraj, ako mu vraveli iba doma, sa zobudil posledný. Hneď zistil, že je v stane sám. Dostal neuveriteľný hlad a hlavou mu prebehlo: Hmm, rezancová. A tak sa rozhodol použiť svoj maličký plynový varič. Lenivosť mu zabránila vyjsť zo stanu. Polievka už-už vrela, no v tom sa stalo nešťastie. Stan sa síce nechytil, dokonca sa ani nepoškodil, no po vyvrátenom variči ostala na podlahe celkom pekná škvrna. Do stanu už prichádzala premočená Alenka. Ďuro sa snažil rýchlo škvrnu v Alenkinom stane zakryť spacákom. Jeho snaha však bola márna. Všimla si ju. Ďuro čakal hromy-blesky, ale Alenka len s kľudom poznamenala, že to bude dobre. Raz sa jej to už stalo a pozná čistiaci prostriedok, ktorý škvrnu dostane preč. Bolo však treba zrátať plochu, aby Alenka zistila koľko zázračného prostriedku bude musieť minúť.

Uloha 5. Zistite obsah útvaru, ktorý je na obrázku, keď viete, že strana štvorca má 8 cm a na obrázku sú len pravé a 45 stupňové uhly.}
Alenka so stále hladným Ďurom vyšli von zo stanu. Tu práve doraňajkúvavali Jožo s Ferim. Ďuro poprosil Joža, aby mu podal fľašu s pomarančovým džúsom alebo so sódovkou. To však nemal robiť. Jožo, v škole známy aj pod prezývkou Experimentátor, si vzal ku sebe dve dvojlitrové fľaše. V jednej bol liter pomarančového džúsu, no a v tej druhej liter sódovky. Odlial 0,3l sódovky do džúsu a potom vrátil 0,3l tejto zmesi (0,3l sódovky a liter džúsu) do zostávajúcej sódovky. V oboch nádobách bolo teda opäť po litri tekutiny.
Uloha 6. Bolo v pôvodnej fľaši od sódy viac džúsu než sódy vo fľaši od džúsu?
Jožo sa po chvíli síce napil, no s výslednou chuťou nebol ani náhodou spokojný. Zjedol voľačo a pred ďalším programom sa rozhodol, oddýchnuť si ešte v stane.
Pred poludním sa už všetci stretli vonku. Posadali si a dohodli sa na pláne dňa. Poskladali stan, zbalili si veci a vydali sa na cestu. Plán sa postupne začal napĺňať. Trasa bola odporučaná len skúseným turistom a horským vodcom. No napriek odporúčaniu sa na ňu kvarteto bez dlhého rozmýšľania vydalo. Cestička spočiatku nenápadná, lesný chodníček, sa časom menila na nebezpečnú, rôzne previsy, najprv len nízko, no neskôr aj vysoko nad zemou, ba dokonca aj nad zurčiacou riekou. Prvý, ktorý sa neudržal a padol do vody aj s batohom, bol Feri. O chvíľu ho nasledovali ostatní. Jediná Alenka nechala spadnúť kamárátom len svoj batoh a zubami-nechtami sa držiac hladkej skaly, prekonala neľudské podmienky a prešla až na koniec. Zdolaní chlapci prešli veľký kus cesty s nohami vo vode. Náročný deň v páľave sa blížil ku koncu. K miestu, kde chceli prespať došli maximálne unavení. Už ani na večeru nemali síl, vybrali si len spacáky a karimatky a pobrali sa nocovať pod holým nebom.
Nadišlo krásne slnečné rumunské ráno. Cez modrú oblohu preletel sem-tam párik štebotajúcich vtáčikov. Z diaľky bolo počuť lesný potôčik. I jemný vánok sa pohrával s vetvami stromčekov. Proste idylka. A zrazu sa ozval krik. Bol to Alenkin výkrik hrôzy. " BATOHY!!!", zrevala ako silno len vedela. Všetci už stáli na nohách. Cez noc im niekto ukradol batohy.
Ďaleká cudzina, vtačiky, stromy, tráva a štyria cudzinci ďaleko od domova so štyroma spacákmi a štyrmi karimatkami, v ľahkom oblečení na noc. Ešteže im zlodeji nechali niečo na obutie.
Podarí sa hrdinom dostať domov so zdravou kožou??